Chcem písať dobré vety - hovorí básnik, prozaik či pedagóg Dušan Dušek. Už roky žije v ružinovskom Prievoze a nedávno získal verejné ocenenie našej mestskej časti. Pre Ružinovské Echo prezradil, kde čerpá inšpiráciu aj čomu sa venuje vo voľnom čase.
Encyklopédie a internet o Vás píšu ako o básnikovi, prozaikovi, filmovom scenáristovi, autorovi rozhlasových hier a literatúry pre deti a mládež, pedagógovi i redaktorovi. V ktorej pozícii sa cítite najlepšie a prečo?
Ťažko povedať. Vždy sa mi zdalo ľahšie to, čo som práve nerobil. Keď som písal nejakú prozaickú knižku pre dospelých, a nešlo mi to, ako by som si želal, tak som sa utešoval, že len čo túto prácu skončím, budem písať knižku pre deti, alebo nejaký scenár - to mi určite pôjde lepšie. No v konečnom dôsledku o tom, čo sa nám podarí urobiť, alebo neurobiť, rozhodujú čitatelia, diváci či poslucháči, autor iba niečo ponúka a dúfa, že jeho práca nájde nejakých blízkych a empatických adresátov.
Vyštudovali ste však geológiu a chémiu. Čo Vás priviedlo ku kultúre, umeniu a literatúre?
To viem presne. K písaniu ma celkom iste priviedlo čítanie dobrých kníh. Dodnes radšej čítam ako píšem.
Knižný debut - zbierka Strecha domu Vám vyšiel v roku 1972. Ako si s odstupom času spomínate na to obdobie?
Pokiaľ ide o tvorbu, bolo to zlé obdobie, začínala sa normalizácia po sovietskej okupácii v roku 1968 - a v kultúre, no takisto v bežnom živote, nám komunistický režim všeličo zakazoval a prikazoval. Umenie malo mať jediný, rovnaký strih, ktorý sa volal socialistický realizmus. Čo tento pojem znamená, to vlastne dodnes poriadne neviem. No keď sa súdruhom niečo nepozdávalo, tak to jednoducho zakázali: knihy, filmy, výstavy...
Na konte máte viac zbierok - poviedok aj básní. Ktorá je Vaša obľúbená a odporučili by ste ju čitateľovi ako prvú?
To by som si naozaj nedovolil, v umení si má každý sám slobodne vybrať, prípadne aj nevybrať, čo sa mu páči alebo nepáči.
Venujete sa písaniu literatúry pre dospelých, písaniu poviedok, ale i pre deti a mládež. Je teda veľa kategórií, pre ktoré píšete, alebo aj veľa rozličných tém, ktoré im ponúkate - detstvo, domov, dedina, vzťahy, motív smrti, ale aj dospievanie a erotika. Čo z toho je Vám najbližšie?
Všetko, čo spomínate. Každá téma si prirodzene pritiahne motívy, cez ktoré o nej chcete hovoriť, takisto aj žáner, každému príbehu pasujú šaty iného strihu, takže - napríklad - raz to môžu byť zbehnuté a roztrhané nohavice grotesky, inokedy mušelín spomienok.
Narodili ste sa v Gbelciach, potom prišli Piešťany, ale väčšinu svojho života žijete v Bratislave. Bolo práve Vaše rodisko dôvodom, že ste si napokon pre život vybrali Prievoz, ktorý je považovaný za takú „pokojnú dedinu v meste“?
Krátko po mojom narodení sme sa presťahovali do Piešťan. Tam som strávil celé detstvo - a detstvo je pre mňa život v rajskej záhrade, tam sme všetci doma. V Bratislave sme bývali na niekoľkých adresách, no práve v Prievoze sme našli podobné pokojné prostredie, aké je v Piešťanoch. Obklopuje nás tu čaro ticha, veľa stromov, nízka linka obzoru, vždy a všade viditeľná obloha, nerušená nijakými výškovými budovami. Dobre sa mi tu rozmýšľa, dobre sa mi tu píše, dobre sa mi tu žije.
Je zrejmé, že pri tvorbe je Vám inšpiráciou život sám, ako to vlastne býva zrejme najčastejšie. Ako sa rozhodujete, ktorá téma bude napokon vhodná pre deti a ktorá pre dospelých?
Dnes už pre deti nepíšem, stratil som kontakt s ich živým jazykom, ktorý som vždy obdivoval. Deti našu reč neustále tvorivo, doslova autorsky, objavujú a obohacujú. Neboja sa robiť chyby. Keď som na nejakú zázračnú detskú vetu narazil, usiloval som sa ju zachytiť, dať ďalej, aby sa z nej mohli tešiť. Takže to „triedenie materiálu“ prebiehalo akosi automaticky: deťom detské, dospelým aj detské aj dospelácke.
Môžete prezradiť, ako u vás prebieha tvorivý proces? Ako vznikajú mená Vašich postáv? Čo Vám je inšpiráciou? Kopírujú napríklad ľudí z Vášho života, okolia?
Český spisovateľ Karel Čapek hovoril, že píše zadkom. U mňa je to veľmi podobné. Sedím za písacím stolom, pred sebou otvorený zošit, v ruke pero - a čakám, že ku mne niečo priletí. Hrabem sa v poznámkach, ktoré si robím skoro každý deň, hútam a dumám, či sa v nich nezjaví nejaká iskra a nezapáli oheň nejakého príbehu. Nie vždy sa to podarí. No skúšam to stále znova. A znova. A znova. Na mená chodím do starého telefónneho zoznamu.
Mali ste aj obdobie, kedy ste si museli dať dlhšiu prestávku v tvorení, alebo dokonca ste si povedali, že končíte?
Ani nie. Prestávky ma netrápia. Vo všetkom, čo robíme, musia byť aj prestávky. Napokon - komu by sa chcelo stále písať? Na konci každého konca je vždy aj nejaký nový začiatok.
Na konte máte ocenenia ako Krištáľové krídlo, Národnú filmovú cenu Slnko v sieti alebo štátne vyznamenanie Pribinov kríž 1. stupňa. Čo pre vás znamenajú?
Potešia. To je tak asi všetko. Nechcem byť nevďačný, zároveň však s určitosťou viem, že nikto nepíše pre nejaké ocenenia.
Máte napriek tomu ešte v tvorbe nejaké ciele?
Stále tie isté: písať dobré vety.
Kto je Váš najväčší kritik a kto hodnotí Vaše diela ako prvý?
Asi moja manželka, potom redaktorky a redaktori vo vydavateľstvách. Spolieham sa na nich. Sú to moji anjeli strážni.
A čomu sa venujete ak netvoríte? Ako trávite voľný čas?
Stretávam sa s priateľmi. Dívam sa okolo seba. Chodím so svojou ženou na prechádzky. A všeličo iné.
